Som ďaleko od toho, aby som mohol súdiť, či v aktuálnej kauze urobila chybu produkcia relácie Na telo, respektíve iniciatívu prebrala márnomyseľnosť šéfa SDKÚ. V každom prípade to televízie s pozývaním politikov nemajú vždy ľahké (situácia sa obvykle mení len s približujúcimi sa voľbami).

Ak si niekto myslí, že každý politik padne na zadok, keď mu dáte priestor na obrazovke, mýli sa. Štandardne to platí len pre tých, ktorí sú médiami viac-menej ignorovaní, teda mimoparlamentní, prípadne tí s najnižšími preferenciami. S ostatnými je to inak, výnimiek je naozaj málo. Platí aj to, že prednosť u politikov majú klasické televízie, pretože internetové nedokážu ponúknuť rovnakú sledovanosť. Zažil som tiež absurdný pokus politika, ktorý deklaroval, že príde, len ak vypneme diskusiu pod článkom. Neustúpili sme, aj tak prišiel.

Všetci, ktorí majú blízku skúsenosť s prácou na televíznych politických debatách, potvrdia existenciu istých nepísaných pravidiel. Kto ich nerešpektuje, politikov z prvej ligy do štúdia nedostane.

Príklady:

Špičky HZDS principiálne odmietajú diskutovať so špičkami KDH. Duel Mečiar a Hrušovský teda asi nikdy neuvidíte. Toto isté sčasti platí aj pre KDS. Mečiar s Palkom prosto diskutovať nebude (výnimkou z tohto pravidla je dvojica Mikloško - Kozlík, keďže ide o dlhoročných priateľov. Spory medzi svojimi stranami jednoducho ignorujú). Mečiar nepríde ani vtedy, keď na verejnosti rezonuje čokoľvek o Elektre. Počká, kým sa zabudne a potom zmení názor.

SNS nikdy nebude diskutovať s SMK a Mostom, detto platí v opačnom garde. Produkcia, ktorá by chcela dostať za jeden stôl Slotu či Belousovovú s Csákym alebo Bugárom, by teda svoju snahu vyvíjala zbytočne. SNS by zase principiálne nešla diskutovať do TV SME. Ako mi povedal jeden jej človek, príčinou je, že im náš denník neustále ubližuje. Kedysi mala podobný problém Markíza s KDH, keď podľa Palka kopala za mafiu.

Kto chce, aby u neho diskutoval šéf parlamentu Paška, ako partnera mu musí ponúknuť minimálne šéfa strany. S radovým opozičným poslancom sa pred kamerami stretne len ťažko. Zablokuje to už jeho štáb. Ak chcete mať v štúdiu lídra opozície Dzurindu, treba k nemu opäť volať minimálne šéfa strany, prípadne ministra, inak vám jeho hovorca povie nie. Produkcia má v oboch prípadoch ťažkú situáciu, pretože okruh kandidátov je mimoriadne zúžený.

Platí tiež pravidlo, že šéfovia strán chodia do televízií zriedkavo, obvykle posielajú nižšie šarže. A áno, často priamo vedenia strán rozhodujú, ktorého politika s akým protivníkom na akú tému pustia diskutovať. Autonómnych diskutérov je minimum.

Kto toto všetko prekoná, začne sa boriť s osobnými animozitami - politik vám povie, že s týmto z tejto a tejto strany áno, ale s týmto a týmto v žiadnom prípade. Okrem iného za tým býva aj strach, že protivník je v mediálnej komunikácii oveľa zbehlejší (poznám viacerých poslancov, ktorí sa doslova boja Ivana Mikloša, hoci s inými jeho kolegami nemajú žiadny problém).

Aké pravidlá hry požaduje premiér Fico, je všeobecne známe, poznáme ich z STV a ďalších médií, ktoré na jeho hru pristúpili. Práve pre neochotu diskutovať s oponentom nebol nikdy pozvaný do relácie Na výsluchu. Detto platilo pre šéfa SNS Slotu, ktorý obvykle nediskutuje, ale uráža.

Vytvoriť diskusnú dvojicu k aktuálnym témam je však len prvý problém. Druhým je zosúladenie ich časov tak, aby to vyhovovalo obom naraz (v klasických TV sú síce časy pevne určené tým, že ide o vysielanie naživo, ale aj tam sa vyskytujú prípady relácií, ktoré boli nahrávané vopred.) Stáva sa aj to, že obaja politici účasť potvrdia a neskôr ju jeden zruší. Pre produkciu vtedy začína nový kolotoč - musí zohnať adekvátnu náhradu, s ktorou bude súhlasiť aj politik, ktorý účasť nezrušil. Keď sa to stane v deň nakrúcania, je to mimoriadne nepríjemné.

Celkový sumár prác pri príprave diskusie teda pozostáva aj z kalkulácií a množstva telefonátov a mailov, roztiahnutých do viacerých dní. S rizikom, že aj tak to nemusí vyjsť. Mečiara s Dzurindom sme do jednej relácie dostali až po niekoľkých mesiacoch.

Politikov, ktorí sa obvykle správajú normálne a nekladú pri svojej účasti nezmyselné požiadavky na protivníkov, je na základe mojich skúseností málo - patria k ním Béla Bugár, Ivan Mikloš, Daniel Lipšic, Vladimír Palko a pár ďalších. V zásade totiž platí, že opozícia je ústretovejšia, hoci aj v nej sú opačné príklady. Pál Csáky napríklad s termínmi doslova kalkuluje, Miklós Duray tiež obvykle nepríde, keď je okolo neho niečo aktuálne, ale až po „vyhnití" kauzy.

Nemožno opomenúť, že za to, ako sa k žurnalistom správajú niektorí politici, si môžu aj novinári sami tým, že na tie hlúpe pravidlá a požiadavky politikov kedysi pristúpili. Vďaka tomu je dnes normou niečo, čo v normálnej spoločnosti musí byť odchýlkou. Nikdy sa nemalo stať, že premiéri diskutujú bez oponentov. Fico však do dokonalosti doviedol len to, čo ktosi zaviedol už pred ním. Možno sa tomu dnes čudovať? Aktuálna kauza má teda korene v dávnej minulosti. To, čo sme dnes videli, sú len tragické plody.