V druhej vláde M. Dzurindu ste zastávali post ministra spravodlivosti. Váš rezort charakterizovali veľké zmeny, dnes sa začína hovoriť o zmenách zmeny. Minimálne v prípade Špeciálneho súdu a Špeciálnej prokuratúry. Aký bol dôvod ich vzniku?

Bolo ich viac. Prvý bol ten, aby v najzávažnejších prípadoch konali za štát tí najlepší sudcovia a prokurátori. Najlepší po stránke morálnej i odbornej.

To ste ako vyselektovali?

Museli prejsť bezpečnostnou previerkou na najvyšší stupeň utajenia, taktiež veľmi prísnym výberovým konaním, ktorého cieľom bolo preverenie ich odborných vedomostí.

Vráťme sa k dôvodom zavedenia týchto inštitúcii.

Bolo potrebné zamedziť regionálnym, t.j. lokálnym väzbám, ktoré majú vplyvné osoby na miestnu justíciu. Tam totiž hrozia jednak úniky informácií, ktoré často zabraňujú úspešnosti policajných akcií, najmä v prípade odhaľovania korupcie, jednak je umožnené vplyvným osobám vyhnúť sa trestnoprávnej zodpovednosti. A to priamo porušuje základný princíp právneho štátu, t.j. rovnosť pred zákonom. Pravá podstata organizovaného zločinu spočíva v tom, že si niektorí vplyvní ľudia, ktorí majú peniaze a kontakty, dokážu zabezpečiť beztrestnosť. Inými slovami, snažia sa stáť nad zákonom, resp. mimo neho. Preto je organizovaný zločin taký nebezpečný. Tretím dôvodom bolo, aby v takýchto rizikových prípadoch mohol štát adekvátne chrániť sudcov a prokurátorov, ktorí v týchto prípadoch vystupujú.

Bol však problém personálne tam naplniť stavy. Nebol záujem?

Na Špeciálnom súde už ten problém nie je minimálne pol roka. Keď som odchádzal z ministerstva, bol tam plný počet sudcov, t.j. 12. Na Špeciálnej prokuratúre je ešte niekoľko voľných miest, zo systemizovaných 25 miest prokurátorov je obsadených myslím 16 miest. Samozrejme, že v začiatkoch bol problém nájsť vhodných kandidátov. Jednak preto, že sa museli podrobiť najprísnejšej bezpečnostnej previerke a prísnemu  výberovému konaniu, ale aj preto, že museli urobiť veľmi vážne rozhodnutie ohľadne štýlu života svojho i ich rodín. Z tohto dôvodu sa tie stavy napĺňali postupne.

Nový minister spravodlivosti Štefan Harabin už naznačil, že sa existencia týchto inštitúcií prehodnotí. Zatiaľ ide na to takticky, snaží sa vo verejnosti vzbudiť dojem, že tam sudcovia zarábajú neadekvátne veľa. Prečo dostali také vysoké platy?

V prípadoch organizovaného zločinu stojí štát proti veľmi pripravenému a erudovanému nepriateľovi. Ide o osoby, ktoré majú zväčša tých najlepších advokátov, daňových poradcov, ekonómov, a aj vďaka tomuto odbornému zázemiu ide o veľmi zdatného protivníka, ktorá má oproti štátu ešte jednu obrovskú výhodu – nemusí rešpektovať pravidlá hry. Naopak štát, aj keď odhaľuje organizovaný zločin, musí  dodržiavať zákonné ustanovenia. Ak chceme, aby sa tie šance vyrovnali, musia v týchto kauzách pôsobiť najlepší prokurátori a sudcovia. A tých treba adekvátne zaplatiť. Boj proti mafii predsa nemôže stáť na nedostatku peňazí, tam štát jednoducho musí nájsť finančné prostriedky. Musím však povedať, že platy tvoria iba zanedbateľnú zložku z nákladov na boj proti organizovanému zločinu. Navyše som presvedčený, že aj pri eventuálnom znížení platov to nebude mať žiadny vplyv na ich prácu, pretože mnohí vnímajú svoje pôsobenie v týchto inštitúciách ako poslanie a ako službu spravodlivosti.

Že Špeciálny súd rieši veľké kauzy, vraždy, podvody veľkého rozsahu a pod., to plne chápem. Často sa však používa výčitka, či je správne, aby riešil aj drobné úplatky, napr.  500 korún, ktoré si strčí do vrecka policajt na ulici. Nemala by to byť agenda bežných súdov?

Mohli by to robiť, treba si však položiť otázku, ako by to riešili. Práve v korupčných prípadoch stoja pred súdom osoby, ktoré môžu mať vo svojom regióne veľký vplyv. Napríklad policajti, notári, lekári, advokáti. Otázka znie, ako by dopadli, keby stáli pred súdom vo svojom regióne. Tam je veľmi kritické riziko možného úniku informácií. Keď justícia rozhoduje o použití agenta, alebo o použití odpočúvania a tieto informácie uniknú, celá policajná akcia je zmarená. Myslím, že mnohí ľudia sú nervózni práve z toho, že ani v jednom jedinom prípade, ktoré spadajú do právomoci Špeciálneho súdu a Špeciálnej prokuratúry, neprišlo k úniku informácií.

Aké sú tam doterajšie výsledky?

Podľa mojich informácií zatiaľ rozhodli v približne 100 prípadoch, absolútna väčšina skončila odsudzujúcim rozsudkom, iba pár vecí skončilo oslobodením. V najzávažnejších prípadoch, ktoré boli rozhodnuté, t.j. v kauze kyselinári a Devín banky skončili prípady uložením štyroch výnimočných trestov.

Keď prišla informácia, že Štefan Harabin bude nominovaný na post ministra, pre médiá ste to odmietli komentovať. Platí to ešte?

Pozrite – každý musí dostať šancu. Aj pán minister Harabin. Ja som vtedy povedal, že zapadá do konceptu postkomunistickej vlády, naozaj tak vysoké percento komunistov sa vo vláde v EÚ nedá nájsť. Absolútne každý však má právo dostať šancu. Budem ale veľmi pozorne sledovať jeho aktivity.

KDH bolo takmer 8 rokov súčasťou vlády. Čo považujete za najväčšie úspechy?

V mojom rezorte to boli určite nové trestné kódexy, t.j. trestný zákon a trestný poriadok, po 45 rokoch prišlo konečne k zmene trestného práva na Slovensku. Vďaka týmto zmenám v trestnom práve sa SR stáva bezpečnejším miestom pre život. V roku 2005 bol na u nás spáchaný najnižší počet vrážd za posledných 13 rokov. Klesá tiež počet ďalších násilných zločinov - lúpeží, znásilnení a pod. Kľúčové tiež bolo vytvorenie inštitútu Špeciálnej prokuratúry a Špeciálneho súdu, pretože Slovensko má ešte stále problémy s bojom proti mafii a korupcii, i keď posledné 4 roky boli v tejto oblasti veľkým posunom k lepšiemu. SR urobilo podľa hodnotenia medzinárodných inštitúcií najväčší pokrok v boji proti korupcii z 26 postkomunistických štátov. Taktiež bol prijatý zákon o rodine, optimalizovala sa justičná sústava, možno povedať, že sa zrealizovalo takmer 90% programového vyhlásenia vlády v rezorte spravodlivosti.

Čo inštitút agenta?

Áno, aj ten bol veľmi dôležitý, používa sa každý rok v desiatkach prípadov s takmer stopercentnou úspešnosťou. Je to kľúčový nástroj odhaľovania korupcie.

Prejdime k rezortu vnútra, kde bol ministrom váš kolega Vladimír Palko.
      
Ten mal na starosti sčasti implementáciu tých legislatívnych zmien, mimoriadne veľký posun vpred sa zaznamenal najmä v boji proti organizovanému zločinu.

Ako hodnotíte školstvo a Martina Fronca?

Dôležitá bola reforma financovania základného a stredného školstva. Školy sú teraz financované podľa normatívov na žiaka. Čo sa nepodarilo, je obsahová reforma školstva a reforma vysokého školstva.

KDH pred voľbami v roku 2002 deklarovalo, že chce zaviesť spoplatnenie štúdia. Hlásili sa k tomu Pavol Hrušovský, aj Martin Fronc. Pred tohtoročnými voľbami však bol v denníku SME uverejnený rozhovor, kde Július Brocka popieral, žeby to bola agenda KDH a naznačoval, že k tomu bolo hnutie dotlačené. Ako to teda bolo?

Odpoviem veľmi jednoznačne. Čiastočné spoplatnenie vysokého školstva bolo aj v programe KDH pre voľby v roku 2002 a do vládneho programu ho presadil práve pán kolega Fronc. Podľa mojej mienky ide o správne opatrenie, pretože pokiaľ chceme školstvo skvalitniť a umožniť, aby študovalo čo najviac ľudí, tak čiastočné spoplatnenie, zabezpečené študentskými pôžičkami, je spravodlivým riešením. Z tohto dôvodu nepovažujem za potrebné komentovať slová kolegu Brocku.

Nerozumiem jednej veci. Vieme, že sa pri externom štúdiu často porušuje zákon, keď školy vyberajú peniaze prostredníctvom rôznych nadácií a pod., oficiálne to však deklarujú ako dar škole. Bez neho človek nemôže študovať. Je to tak už roky. Spoplatnenie školstva mi nevadí, práve naopak,  koniec koncov, týkalo sa aj mňa osobne už pred niekoľkými rokmi. Tie peniaze však nešli priamo škole. Prečo nikto nedokáže vyriešiť takýto banálny problém? O spravodlivosti takýchto podvodov ani nehovoriac.

Podľa mojej mienky ide o obchádzanie zákona, jediná šanca na zmenu by bola v legálnom spoplatnení externého i interného štúdia. Dovtedy budú mať vysoké školy tendenciu spoplatňovať externé štúdium cez rôzne subjekty.

Prečo trvajú súdne procesy na Slovensku tak dlho? Každý minister sľubuje, že s tým niečo urobí, ale zmeny príliš nevidieť. Je to v poddimenzovanom počte sudov, v zlej organizácii práce, alebo v čom?

Už v roku 2004 boli súdy v stave rozhodnúť viac vecí, ako bol nápad nových vecí. To znamená, že začali odbúravať zostatok starých a nedokončených vecí. Problém je s tým starším balíkom neskončených prípadov, tam však naše výpočty ukazovali, že do 5 rokov by pri tomto tempe práce mal byť tento balík vybavený.

Mňa zaujímajú príčiny. Reálne to aj tak trvá pridlho.

Je ich niekoľko, poviem jeden príklad. Keď sa v roku 1994 zrušila druhá vlna kupónovej privatizácie a investičné fondy si začali od občanov vymáhať prostriedky, ktoré im požičali, na súd prišlo okolo pol milióna žalôb. To znamená, že jeden takýto malý politicko-ekonomický krok môže mať veľmi vážny dopad na fungovanie celej justície, dokonca na niekoľko rokov. Práve takéto zásahy spôsobili, že sa balík neskončených vecí skôr zväčšoval. Dnes je už iná tendencia, priemerná doba na vybavenie sa skracuje, i keď pomaly.

Máme na Slovensku dostatočný počet sudcov?

Podľa mňa áno. Na počet obyvateľov aj počet súdnych prípadov je ich dostatok. Preto sme šli inými cestami. Jedna bola zvyšovanie počtu odborných pracovníkov na súdoch, teda vyšších súdnych úradníkov, aby sudca nemusel rozhodovať rutinné procesné záležitosti, administratívne veci, t.j. aby sa mohol venovať štúdiu a rozhodovaniu v merite veci. Zaviedli sme rôzne formy mimosúdneho riešenia sporov, mimoriadne intenzívne sa v justícii zavádzala výpočtová technika - v posledných rokoch sa iba do nej investovala takmer 1 miliarda korún. Zmenili sa procesné predpisy, ktoré by mali minimalizovať možné obštrukcie. Tie sú síce stále možné, ale priestor na ne sa zužuje. To všetko bol komplex opatrení s cieľom skracovať dobu súdneho konania. Na prieťahy v súdnom konaní však neexistuje nejaká magická zbraň. Podľa mojich odhadov sa bude justícia boriť so staršími vecami ešte cca 5 rokov.

Nespomenuli ste nedostatočnú prácu viacerých sudcov.

Iste, ja som menoval objektívne skutočnosti, subjektívne k tomu prispieva aj nedostatočná pracovná disciplína niektorých sudcov.

KDH bolo vždy zástancom zavedenia elektronických podateľní na súdoch. Súčasný minister Harabin ako vtedajší šéf Najvyššieho súdu SR bol proti. Dnes však vyhlasuje, že sa nikdy slovne proti ich zavedeniu nevyjadril.

Realita bola taká, že už v roku 2002 zákon zaviedol povinnosť všetkých súdov prideľovať veci náhodným výberom cez elektronickú podateľňu. V tom čase bol predsedom Najvyššieho súdu SR pán Harabin, ktorý to odmietal nie vyjadreniami, ale skutkami. Jednoducho tú podateľňu nezaviedol a bránil akejkoľvek spolupráci s ministerstvom spravodlivosti, aby zavedená bola. Podarilo sa to až po skončení jeho funkčného obdobia začiatkom roka 2003. Doslova pár dní po jeho odchode.

Znamená to, že pán Harabin ako šéf Najvyššieho súdu nedodržiaval zákon?

Áno, podľa môjho názoru nedodržiaval zákon.

Prejdime k posledným parlamentným voľbám. KDH nezískalo percentá, aké očakávalo, skúste uviesť príčiny z vášho osobného pohľadu.

Je ich viac, spomeniem tie hlavné. Jednou z príčin bolo, že sme nevedeli dobre odkomunikovať a vysvetliť náš odchod z vlády vo februári tohto roku v kauze zmlúv o výhrade svedomia. Druhou príčinou je fakt, že sme odmietli vziať na kandidátku OKS. Tým sme vyslali signál o uzavretosti KDH. Treťou príčinou je, že sme nevedeli dobre prezentovať náš ekonomický a sociálny program. V situácii, keď mala SDKÚ silných ministrov Mikloša a Radičovú, my sme porovnateľných lídrov v ekonomickej a sociálnej oblasti jednoducho nemali. Posledným hlavným dôvodom, ktorý zavážil v posledných dňoch kampane najviac bolo, že sme sa nevymedzili jasne voči strane Smer, teda najväčšiemu oponentovi vládnych strán. A práve naše servilné vystupovanie voči Smeru malo za následok, že v priebehu posledných dní a týždňov pred voľbami niektorí naši voliči uprednostnili SDKÚ, ktoré sa voči Smeru vymedzilo - minimálne verbálne - a vyslalo tak jasné posolstvo. Toto bola najväčšia chyba, ktorú sme urobili.

Pred voľbami vaši lídri v televíznych diskusiách vyzývali voličov, aby volili stabilné a pevné strany s hodnotami, nie „rýchlokvasené straničky“ na 1 použitie. Po voľbách však Vladimír Palko vyhlásil, že v KDH by mala prebehnúť zásadná diskusia o tom, čo sú skutočné hodnoty strany. Znamená to, že pred voľbami sa KDH na hodnoty iba hralo, keď si ich treba po neúspechu ujasňovať?

To, čo sme hovorili o hodnotách pred voľbami, bola pravda. Koniec koncov, aj skutočnosť, že kvôli hodnotám sme z vlády odišli, to iba potvrdzuje. Faktom však je, že sme sa po voľbách rozišli na téme, do akej miery môže KDH svoje hodnoty presadzovať v ľavicovej vláde, kde by bola 30 %-ná socialistická postkomunistická strana a 8%-né KDH. Tam vznikol najväčší spor, ktorý sa sčasti dotýka aj budúcnosti KDH. Jedna predstava je, že KDH by malo byť jazýčkom na váhach, teda skôr malá strana, podobne ako KDU-ČSL v Česku, ktorá môže byť v koalícii tak s pravicou, ako aj s ľavicou. Nikdy však nedokáže razantne presadzovať svoj program, akurát môže byť stále pri moci. Druhou predstavou je, že KDH by malo byť väčšou otvorenou stranou, ktorá má silný pilier sociálno-ekonomický, pilier národný a pilier práva a poriadku. A pokiaľ pravica vyhrá voľby, malo by byť určujúcim subjektom na pravej strane politického spektra pri zostavovaní vlády.

K druhej predstave však vedie ťažšia cesta.

Áno, u veľkých strán je dokonca väčšie riziko, že budú častejšie v opozícii. Jedna vízia je teda malá a uzavretá strana, ktorá môže byť jazýčkom na váhach, druhá moderný typ veľkej a otvorenej kresťanskodemokratickej strany.

Vy ste sa vyjadrili, že KDH umožnilo Ficovi realizovať najväčšie poníženie strany v histórii KDH tak, ako to nikto predtým neurobil. Mali ste na mysli tú ponuku vstupu do vlády tesne predtým, ako sa Fico rozhodol?

Áno, mal som na mysli tú ponuku a jej následné odmietnutie pánom Ficom.

Lenže pred voľbami sa dalo logicky očakávať, že vládu bude zostavovať práve Fico. Ako je možné, že ste takúto základnú otázku o (ne)spolupráci so Smerom nemali vydiskutovanú? Prečo to KDH tak zaskočilo? Neprijateľnosť Mečiara ste pritom vydiskutovanú mali.

No moment, ale KDH bola jediná strana, ktorá mala jasný postoj k Mečiarovmu HZDS. Nikto iný takýto postoj nedeklaroval. Koniec koncov, všetky ostatné strany boli po voľbách ochotné ísť s Mečiarom do koalície. To, že Mikuláš Dzurinda pred voľbami povedal, že Mečiar je zločinec a nechce s ním ísť do vlády je síce fajn, ale povolebná realita ukázala, že s ním bol ochotný kedykoľvek ísť. My sme boli jediná strana, ktorá jasne vylúčila spoluprácu s HZDS, pokiaľ bude na jej čele Vladimír Mečiar. Kvôli úcte k pamäti.

Mňa zaujímal skôr Smer.

Nebolo by správne kategoricky vylučovať iné strany z povolebnej spolupráce, po tejto stránke to bolo v poriadku. Ale keď sa ukázalo, že Smer má 30% a KDH iba 8%, že v takej vláde nebudeme môcť presadiť z nášho programu takmer nič, a že v opozícii by bolo silné SDKÚ, ktoré je našim najväčším spojencom ale zároveň aj konkurentom, v takej vláde by KDH mimoriadne strácalo. Ak by bola pre mňa nejaká krajná alternatíva so Smerom prijateľná, išlo o veľkú ľavo-pravú koalíciu Smer, SDKÚ a KDH. To však pochopiteľne nebolo prijateľné pre Smer.

Keď ste spomínali, že bol zle odkomunikovaný odchod KDH z vlády kvôli zmluve o výhrade vo svedomí, nebolo správnejšie odísť v čase, keď sa prevalili podozrenia z korupcie poslancov v parlamente?

Áno, podľa mňa jednoznačne. Mali sme vtedy Radu KDH v Bytči, kde absolútna väčšina členov predsedníctva aj členov rady bola za to, aby sme schválili ústavný zákon o predčasných voľbách na marec 2006 a aby sme z vlády odišli. Vtedy však predseda Pavol Hrušovský zaujal názor, že v takejto vážnej veci je potrebné jednohlasné rozhodnutie napriek tomu, že v tom čase on sám bol za odchod z koalície. Našla sa však výrazná menšina v predsedníctve, ktorá bola proti. Akosi sa vygeneroval názor, že v tak vážnej veci treba dospieť ku konsenzu. A ten nebol. Podľa mňa sme však mali odísť, bol to ten správny čas.

Bol v tom silný tlak regionálnych štruktúr, ktorým hrozilo že prídu o svoje posty?

Myslím, že nie. Ak by dal predseda KDH hlasovať o vystúpení z koalície, ten návrh by pravdepodobne prešiel.

V rámci projektu Infočin 2005 ste sa umiestnili na 2. mieste ako priateľ informácií, ak to tak možno nazvať. To je pochopiteľne chvályhodné, boli ste však aj súčasťou samotnej poroty. Nešlo o konflikt záujmov?

Vysvetlím to. Prvú cenu som v rámci projektu Infočin dostal v roku 2004. Víťaz predchádzajúceho roka je automaticky v komisii, ktorá posudzuje návrhy na ďalší rok. Pokiaľ si dobre spomínam, tak som vôbec nehlasoval. Hlasovanie prebiehalo písomne, organizátori nám zaslali návrhy, takže nešlo o nejaké zasadnutie, kde sme sa všetci stretli a rozhodovali. V komisii som však bol, to je pravda.

Na protest proti nezvoleniu Pavla Minárika za šéfa poslaneckého klubu KDH ste sa vy, František Mikloško a Rudolf Bauer nedávno vzdali svojich funkcií v KDH. Prečo vlastne nebol zvolený, ak s ním panovala spokojnosť, čo deklarovali aj tí, ktorí ho teraz odmietli?

Neviem, pretože už na poslaneckom klube som povedal, že nebola vznesená jediná námietka voči práci Pavla Minárika. Podľa mojich skúseností ako člena vlády vykonával svoju funkciu mimoriadne kvalitne. Ja som mal z našich ministrov najviac reforiem v parlamente, takže to viem adekvátne posúdiť. Bez jeho práce, trpezlivosti a elánu by sa presadilo oveľa menej. A keďže neboli vznesené žiadne pripomienky voči jeho práci, logicky som očakával, že dostane podporu. Žiaľ, nestalo sa tak. Vyhodnotil som to ako sankciu za to, ako hlasoval týždeň predtým, keď bol v tej menšine, ktorá nechcela ísť do vlády so Smerom.

Na rozdiel od iných strán, ktoré sa pri takýchto rozporoch štiepia a vznikajú nové, v KDH obe krídla takéto niečo vylučujú. Myslíte si aj vy, že KDH ostane pokope?

Nehrozí žiadne štiepenie ani rozdelenie. Je dôležité, aby prebehla diskusia a ja by som bol veľmi rád, keby sa tej diskusii vedenie strany nebránilo. Na Slovensku je taká nie celkom zdravá obyčaj, že keď niekto neuspeje v strane v demokratickom hlasovaní, tak odíde a založí si svoju vlastnú. Na Slovensku už máme dosť strán, žiadna Misia 22 tu nehrozí. Aj menšinový názor by mal podľa mňa zostať v rámci strany. Napriek tomu, že prehrá. 

Pred voľbami sa prevalilo, že si ministerstvá vnútra a spravodlivosti objednali prieskumy za niekoľko miliónov, v rámci ktorých sa okrem iného zisťovala popularita ministrov, teda vás a V. Palka u občanov. Považujete to za správne?

Treba povedať, že tieto prieskumy boli objednané na základe výberového konania. To znamená, že išlo zrejme o cenovo najnižšiu ponuku. Z mnohých otázok v prieskume, ktoré sa týkali rezortu a justície, bola aj jedna, ktorá sa pýtala, čo sa občanovi páči, resp. nepáči na ministrovi a respondent mohol odpovedať ako chcel, išlo o otvorené otázky. Tlačové oddelenie k tomu pristúpilo zrejme preto, že za ministerstvo je najdôležitejším komunikátorom reforiem minister a od profesionality jeho komunikácie niekedy závisí aj osud jednotlivých reforiem. Chceli sme zistiť, ako by bolo čo najprofesionálnejšie odkomunikovať reformy a ak sa nemýlim, tie prieskumy sme dali k dispozícii aj médiám.

Viete povedať, koľko to stálo?

Neviem. Výberové konanie organizovalo tlačové oddelenie. Viem len, že pôvodne mali byť urobené tri prieskumy a spravili sa dva.

Prejdime ku kauze Pavla Bielika, ktorý bol na poste starostu Rače obvinený z úplatkárstva. Prečo sa s tým nedokázalo KDH vyrovnať hneď, ako takéto obvinenia prišli, ale čakalo až do snemu, ktorý prišiel dlhý čas po tejto kauze?

Predsedníctvo ihneď vyzvalo príslušnú krajskú radu, aby bol Pavol Bielik z funkcie jej predsedu odvolaný. Rovnako urobili aj ostatné krajské rady. Malo to samozrejme iba odporúčací charakter, pretože žiadny iný orgán v tom čase nemal právomoc rozhodnúť. Bolo treba zmeniť stanovy tak, aby malo predsedníctvo KDH kompetenciu pozastaviť výkon členstva osobe, ktorá je trestne stíhaná pre úmyselný trestný čin. K tomu došlo až na sneme v Ružomberku v novembri minulého roku a predsedníctvo to hneď využilo a Pavlovi Bielikovi výkon členstva v KDH pozastavilo. Iná možnosť nebola. Prevládol názor, že zvolávať mimoriadny snem kvôli jedinému človeku, by nebolo rozumné.
 
Vláda sa rozpadla na zmluve o výhrade vo svedomí. Mikuláš Dzurinda tesne predtým vysvetľoval dôvody, pre ktoré ju nemohla SDKÚ podporiť. Hovorilo sa tam aj o nejakom rozpore medzi vami a Eduardom Kukanom. Kto mal tú zmluvu pripraviť? Mediálne stanoviská KDH a SDKÚ sa v tomto rôznia.

Podľa mňa je to veľmi ľahko zistiteľné. Začiatkom roku 2003 predseda vlády poveril ministrov školstva, financií a spravodlivosti, t.j. mňa, prípravou troch parciálnych zmlúv, ktoré vyplývali z tých základných. Išlo o dve zmluvy – jedna s katolíckou cirkvou a jedna s ostatnými registrovanými cirkvami v SR. Preto každý rezort rokoval a pripravoval návrhy. Koniec koncov, návrh zmlúv o výhrade vo svedomí bol na pripomienkovom konaní v roku 2003. Vtedy žiadny rezort, ani rezort kolegu Kukana nenamietal, že zmluvy nepripravoval. A nemal ani žiadne zásadné pripomienky. Celá procedúra bola v poriadku a je nespochybniteľná.

Čo teda hovoríte na pripomienky Mikuláša Dzurindu?

Tie, ktoré vzniesol na tlačovej konferencii vo februári tohto roku, som tam počul prvýkrát. Tri roky o nich mlčal. Navyše boli obsahovo chybné, minimálne väčšina z nich.

Bol v tom Dzurindov kalkul? Musel predsa vedieť, že pre KDH ide o natoľko závažnú tému, že z vlády tentoraz naozaj odídete.

Nechcem vykladať motiváciu iných, môžem povedať iba svoj názor. Ak si pamätáte, na jeseň 2005 potom, ako odišiel Pavol Rusko z vlády, výrazne klesli preferencie ANO. Tie prebralo Slobodné fórum. Podľa mojej mienky išlo o premyslenú snahu SDKÚ získať liberálneho voliča, ktorý prešiel do SF.

Častým argumentom v neprospech zmluvy je, že sa údajne nedá vypovedať bez súhlasu Vatikánu.

Na takéto argumenty každému hovorím, aby si pozrel Viedenský dohovor o zmluvnom práve. Ale aj základnú zmluvu, ktorá má rovnaké ustanovenia, ktoré dohodol minister Kukan.

Môžte to bližšie vysvetliť?

Pokiaľ zmluva neupravuje výpoveď priamo vo svojom texte, dôvody jednostrannej výpovede upravuje Viedenský dohovor o zmluvnom práve, ktorým je viazaná tak SR ako aj Vatikán. Navyše je tento argument bývalého predsedu vlády nepravdivý, pretože potom by z toho vyplývalo, že rovnako nevypovedateľná je aj základná zmluva, ktorú dojednal jeho minister Eduard Kukan.

Bolo však treba až tak tlačiť na pílu, keď je známe, že výhrada vo svedomí sa  v SR de facto už uplatňuje?

Áno, pravdou je, že z piatich oblastí, ktoré návrhy zmlúv obsahovali, v štyroch existujú platné právne úpravy, ktoré umožňujú výhradu vo svedomí využiť. Ide o oblasť vojenskej služby, zdravotníctva, pracovnoprávnu oblasť a oblasť právnych služieb. V zásade okrem oblasti školstva a vzdelávania zmluva iba fixovala platný právny stav. Preto nie celkom rozumiem hystérii, ktorá sa okolo toho rozpútala.

Aký má zmysel fixovať niečo, čo už iné zákonné úpravy definujú a garantujú?

Fixovalo sa to na vyššej právnej úrovni, t.j. na úrovni medzinárodnej zmluvy. Koniec koncov, aj základná zmluva iba fixovala platný právny stav. S výnimkou jednej oblasti - vzdelávania a školstva, kde výhrada vo svedomí zatiaľ upravená nie je.
 
Vaša priateľka Beáta Oravcová moderuje televízne politické diskusie. Viem, že vy do jej relácie nechodíte, ale je garantovaná objektivita, ak je tam iný politik z KDH?

To nechám na posúdenie divákom. Myslím, že v objektivite žiadny problém nie je, ale nech to posúdi každý divák sám a urobí si vlastný názor.

Prejdime k poslednému mimoriadnemu snemu KDH v Trnave, ktorý mal nečakaný priebeh. Predseda Hrušovský sa vzdal funkcie, aby sa dal vzápätí zvoliť na rovnaký post. Čakal to niekto?

Neviem, či to niekto čakal, bola to jedna z alternatív potom, ako som si ráno prečítal návrh rokovacieho poriadku snemu. Potom som to už očakával.

Aký zmysel mal mimoriadny snem, keď nemohla prebehnúť diskusia v členskej základni? A prečo nechceli kandidovať tí, ktorí sa funkcií vzdali?

Najskôr má podľa mňa prebehnúť diskusia, až potom má zmysel organizovať snem a kandidovať na posty v strane. Ak dnes prevažná väčšina Rady KDH povedala, že je správne, že sa KDH ponúklo postkomunistickému Smeru do vlády, tak je treba diskutovať a až potom kandidovať do vedenia strany. Je treba diskutovať s členskou základňou, počúvať ju, zvoliť nových delegátov snemu a potom je správne uchádzať sa o zvolenie na riadnom sneme. Mimoriadny snem prebehol bez diskusie v členskej základni, boli tam totiž delegáti, zvolení v minulom roku.
 
Viete, aké postoje aktuálne zaujíma členská základňa?

Viem, že pomer názorov členskej základne je výrazne odlišný ako pomer názorov v jednotlivých orgánoch KDH.

Ako ste vnímali piskot pri vystúpení Františka Mikloška, ktorý pre KDH predsa len čosi urobil a pracuje preň od jeho vzniku?

Je to smutné. Veľa ľudí hovorí o potrebe pokory, aké je zlé prejavovať v politike pýchu. O pokore však netreba hovoriť, tou treba žiť. Podľa mňa je v príkrom rozpore s tvrdeniami o pokore, ak si niekto nechce vypočuť iný názor. Dokonca názor osoby, ktorá bola spolu s Jánom Čarnogurským symbolom protikomunistického hnutia. Ja som to potom na sneme aj vyjadril, že kto sme my, aby sme pískali Františkovi Mikloškovi? Nemusíme s jeho názorom súhlasiť, nemusíme ho podporovať, ale patrí k elementárnej slušnosti nechať ho dohovoriť.

Svoju úlohu teda zohrávali emócie?

Áno, ja som tam cítil negatívne emócie, z ktorých sa sčasti prejavovala akási zloba a frustrácia.

Zrejme mi na to neodpoviete, ale napriek tomu skúsim – nebol mimoriadny snem účelovo zvolaný Pavlom Hrušovským, aby si jednoducho potvrdil svoj post predsedu?

Neviem, to je otázka na predsedu Hrušovského. Neviem, aký mal zámer.

Čo v prípade, že sa vám členskú základňu nepodarí presvedčiť o vašich víziách, ale bude to smerovať k tým, ktoré dnes prezentujú vaši kritici v KDH? Odídete z politiky?

Najbližšie dva roky bude KDH reprezentovať názor, ktorý vyhrá na sneme. V KDH sú dvojročné funkčné obdobia.

Váš kolega Peter Muránsky obvinil Vladimíra Palka, že okolo seba robí taký rozruch preto, aby si pripravil pôdu na predsednícku stoličku.

Predpokladám, že kým bude známy termín riadneho snemu, kandidáti povedia, či chcú, resp. nechcú do toho ísť. Ani pán predseda Hrušovský nepovedal, či bude na riadnom sneme opätovne kandidovať. Myslím, že aj keď máme odlišné predstavy o budúcnosti KDH, mali by sme sa zdržať prezentovania akýchkoľvek osobných invektív v médiách. A začal s tým práve kolega Peter Muránsky, z čoho mi je smutno. Toto nie je cesta, ktorou by sa malo ísť. Ide o súboj dvoch koncepcií, nie súboj dvoch straníckych krídel.

Keď ste spomínali, že KDH nemalo výraznejšiu osobnosť, ktorá by sa venovala ekonomickej a sociálnej oblasti, Július Brocka na to reagoval dosť podráždene, pretože za to zodpovedal on. Prečo si to však KDH začalo uvedomovať až po voľbách?

Slabina to bola aj pred voľbami. KDH už dlhodobo nemá ekonomického lídra, posledný závažnejší a významný ekonomický návrh bol návrh na zavedenie rovnej dane v roku 2002, i keď ním napokon popularitu získal Ivan Mikloš, ktorý bol pôvodne proti. Rovná daň a jej myšlienka však v KDH nevznikla u podpredsedu pre ekonomiku, ale skôr v tíme Vladimíra Palka, takže preto si myslím, že KDH už 8 rokov nemá v tejto oblasti lídra a nevie svoj ekonomický a sociálny program kvalitne prezentovať.

Nápad zaviesť rovnú daň si však privlastňuje aj OKS.

Rovnú daň nevymyslel nikto na Slovensku, už predtým bola zavedená v rôznych iných krajinách. Viacero strán ju malo vo svojom programe, v roku 2002 okrem KDH aj DS a OKS. Z parlamentných strán však iba KDH.

Nedávno požiadali opozičné strany o monitoring našej krajiny europarlamentom vzhľadom na zloženie súčasnej vlády. Vy ste sa vyslovili, že to nie je správne.

Podľa mňa je potrebné, aby sme každého hodnotili podľa skutkov. Vláda Róberta Fica, i keď je nekompetentná, protireformná a plná bývalých komunistov, zatiaľ neurobila žiadny zlý skutok. Možno aj preto, že na to zatiaľ nemala príležitosť, ale vždy je treba hodnotiť nie podľa slov ale podľa skutkov. Preto sa mi zdá vytváranie akýchkoľvek monitorovacích výborov predčasné.

V normálnej demokracii by snáď mohla monitoring zvládnuť aj samotná opozícia, či nie?

Áno, mala by to byť úloha opozície. Tá by mala byť kompaktná, erudovaná a musí brániť tie reformy, ktoré sa podarilo v posledných rokoch presadiť. Rozhodne niet dôvodu spoliehať sa v tomto smere na Brusel.   

KDH síce ani zďaleka nie je moja krvná skupina, ale oceňujem, že sú u vás politici, ktorí dodnes neuhli vo vyjadreniach voči Vladimírovi Mečiarovi. Vy ste si za to dokonca vyslúžili žalobu, keď ste sa v relácii Sito vyjadrili v tom duchu, že Mečiar svojimi amnestiami zabránil vyšetreniu zločinov. Už si vás predvolali?

Zatiaľ mi žiadna žaloba nebola doručená, takže neviem, či ju Vladimír Mečiar podal.
 
Má Vladimír Mečiar vôbec nejakú šancu vyhrať? Zvlášť, ak ste povedali pravdu.

Asi nemá, ale každý má právo obrátiť sa na súd, pokiaľ si myslí, že bolo poškodené jeho meno. Ak však bolo poškodené Mečiarovo meno, tak vydaním jeho amnestií, ktoré podpísal v roku 1998. V zásade sú iba dve témy, pri ktorých Vladimír Mečiar stráca nervy, a to aj pri diskusiách v parlamente – amnestie a preukazovanie pôvodu majetku.

Poznámka autora: Minulý týždeň avizovaná reportáž z prevádzky firmy Detox v Banskej Bystrici bola z objektívnych príčin preložená na iný termín.