Časť štúdií ste strávili v zahraničí. Nelákalo vás ostať tam aj pracovať? 

Nie, nikdy ma to príliš nelákalo. 

Nepredpokladám, že ste chceli od začiatku pracovať na tom, čo robíte teraz – teda poukazovať na mediálne prešľapy. Čím ste chceli byť po skončení štúdia?

Chcel som robiť niečo s ekonómiou, resp. politológiou, zaujímalo ma, prečo sa dejú reformy, prečo niektoré krajiny rastú a iné nie, je totiž veľa hádok, čo treba robiť, aby boli ľudia bohatší a mali sa lepšie, aby ubúdalo chudobných. Toto boli oblasti, ktoré ma už vtedy lákali.

Nechceli ste byť profesionálnym žurnalistom?

Ani nie, mňa viac bavia analýzy, keďže som vyštudoval ekonómiu a v tejto profesii som sa nechcel uberať cestou novinára, ale skôr analytika. Ak ma lákalo písať, tak skôr o Slovensku, resp. krajinách nášho regiónu v angličtine. Písal som pre dva internetové magazíny v angličtine, vždy ma bavili skôr väčšie veci a ten typ článkov, ktoré som robil, by sa asi v našich novinách nepresadil.

Vy ste boli zrejme prvý, kto prišiel s myšlienkou Slovak Press Watch, teda nejakého systematického sledovania médií a upozorňovania na chyby novinárov.

Neviem, či som bol prvý, či už niekto na internete na Slovensku predtým také čosi nerobil.

Hľadal som, ale nenašiel, takže zrejme to prvenstvo patrí vám. Ako vznikla tá myšlienka?

INEKO občas vyhlasuje rôzne súťaže, ja som im raz poslal jednu esej, tá vyhrala a neskôr sme sa stretli. Začal som pre nich pracovať a už to šlo. SPW u nás je síce moja myšlienka, ale inšpirácia vznikla inde. V INEKO som vtedy robil necelý rok a uvedomil si, že často počúvam rôzne sťažnosti na médiá, najmä na ich ekonomické články. Videl som to ako problém kvality a chcel som nájsť nástroj, ako na to upozorňovať. Môj bývalý americký profesor z Košíc mi vtedy poslal linku na jeden americký blog, ktorý dnes patrí v USA k najčítanejším. Ten bloger často kritizoval médiá a tak som si všímal jeho formu – vždy dal niečo z kritizovaného článku, akýsi abstrakt, linku naň a potom linku na dôkaz, že to tak nie je. Videl som teda, že sa to dá. U nás som s tým začal v auguste 2002. Eugen Jurzyca ako môj šéf tiež nevedel, ako to dopadne, ako budú napríklad reagovať novinári. Keď som mu to ponúkol, povedal mi, aby som to teda urobil, začal písať a neskôr sa uvidí. Založil som si teda blog na blogger.com, začal na tom pracovať, po necelom roku to INEKO vzalo pod seba ako vlastný projekt a začali mi za to platiť.

Je to vaša hlavná náplň práce?

Áno. Premýšľam, aké percento by som tomu dal. Robím ešte na iných projektoch, napr. na hodnotení komunálnych opatrení, projekte podpory reforiem v Srbsku... práca na SPW tvorí asi 80% z celkovej mojej pracovnej náplne. Denne mi zaberá asi 6-7 hodín.

Po čase ste prišli s jednou veľkou plagiátorskou kauzou, keď ste odhalili, že denník SME prevzal množstvo článkov z nemeckého média Spiegel od utajeného autora, publikujúceho pod menom Edwin Grassmeier. O miesto dokonca prišla šéfka danej rubriky a SME sa oficiálne ospravedlnilo. Neskôr vám práve SME ponúklo priestor na vlastnom blogu, kde ste doteraz. Ako vo všeobecnosti reagujú žurnalisti, keď ich obviníte z plagiátorstva? Vedia si priznať chybu?

Väčšina z nich si vymýšľa a skúša to vysvetliť tak, že sa tomu nedá veriť, prípadne to rovno zahovárajú. Možno v jednom, možno v dvoch prípadoch novinár svoju chybu uznal. Ostatní sa snažia z toho vyvliecť, predsa len ide o veľký prešľap a nevonia im, keď sa na to príde a verejne poukáže. Možno si spomínate na Národnú obrodu, keď tam zverejňovali sériu rozhovorov s Gorbačovom a inými veľmi známymi ľuďmi. Novinár to zverejňoval pod svojim menom a keď sa prišlo na to, že tie rozhovory nerobí on, prišiel s výhovorkou, že mal ženu, ktorá už s ním nežije a ona mu tie rozhovory robila, no uverejňoval ich pod svojim menom. Nakoniec vysvitlo, že ide o klamstvá, že si to celé vymyslel a jeho žena s tým nikdy nič nerobila. Srandovný bol aj Petránsky zo SME - pár mesiacov po Grassmeierovi si vymyslel rozhovor s pracovníčkou aukčnej siene z New Yorku, a dlho ma vodil za nos údajnými tlačovými správami... Ak ide o plagiátorstvo, väčšinou si to novinári nepriznajú. Vedie, že im ide o veľa.

Ja sa im čudujem, že také veci vôbec niektorí robia, v čase internetu je to predsa ľahko odhaliteľné.

To áno, ale v čase internetu má ten novinár aj väčšie možnosti niečo ukradnúť. Takže neviem, či je to riziko väčšie alebo menšie, každopádne nájsť dobrý materiál a ukradnúť ho je teraz oveľa ľahšie. A nemám pocit, že by editori veľmi preverovali prácu svojich reportérov z pohľadu možného plagiátorstva.

Ako reagujú iní novinári, keď sa stanú predmetom vašej kritiky? Lebo takýchto prípadov je oveľa viac a nejde iba o plagiátorov.

Sú novinári, ktorí sa ozvú a povedia „fajn, moja chyba“ respektíve „editor to zbabral, ja som to mal dobre“, sú aj takí, ktorí sa ozvú a tvrdia, že je to inak a buď ma opravia, alebo je to celé natoľko nejasné, že je ťažké nájsť pravdu. Vydiskutujeme si to a jedna zo strán nakoniec ustúpi. Väčšinou však novinári trvajú na svojom. A potom ešte dostávam odpovede typu „skús to robiť sám, neviete, ako málo času máme na prácu.“

Ak niekto robí na nejakom projekte, logicky chce, aby to malo nejaký zmysel. Máte pocit, že sa od začiatku fungovania SPW úroveň žurnalistiky zvýšila?

Toto je ťažké odhadnúť, lebo som len malá časť toho všetkého. Novinári majú svojich šéfredaktorov, editorov, učia sa sami, zdá sa mi však, že tá kvalita predsa len ide hore aj kvôli mne. Etika šla hore určite, viacerí už napíšu, ak sú v nejakom konflikte záujmov. V tomto smere je to viditeľne lepšie, rovnako to vidno na zvyšujúcich sa „odvolávkach“ na konkurenciu, keď napríklad jeden denník píše o novej kauze a uvedie, že  problém vytiahol deň predtým iný denník. Napríklad Pravda minulý týždeň napísala na druhej strane článok o spore Fica s STV a odvolali sa na článok v SME deň predtým. Robil som prieskum o tom, ako sa zvyšujú „odvolávky“ médií na iné médiá a zvyšuje sa to. Je to pritom jedna z vecí, ktorú som pretláčal. Spätnú väzbu vidím aj z toho, koľkí mi píšu. A je tam veľa ľudí z médií. A spomenul by som aj to plagiátorstvo - dúfam, že vďaka mne je aspoň trochu viac strachu a opatrnosti pri siahaní po práci druhého.

Máte prehľad, kto všetko vaše články číta, t.j. viete, nakoľko vás sledujú novinári samotní?

Keď si pozriem výpis, odkiaľ ľudia moje články čítajú, je tam množstvo neznámych adries, ale z tých identifikovaných sa tam najviac objavujú Petit Press (vydavateľ SME, pozn. autora), TREND, či Perex (vydavateľ denníka Pravda, pozn. autora), čiže novinári to sledujú. Ale je to skôr otázka na nich.

Viacerých čitateľov zaujímalo, ako trávite svoj pracovný deň – predstava mnohých je taká, že iba sledujete televíziu a čítate noviny a ešte vám za to aj platia.

Nie je to tak vzdialené realite, v podstate to je tak, v zásade večer doma pozerám správy a ak doma nie som, ako napríklad teraz, pozriem si ich v archíve na internete, pretože na druhý deň už sú zverejnené online. Ráno potom čítam noviny, hľadám v archíve, porovnávam a analyzujem. Z tých 6-7 hodín práce denne mi pozeranie a čítanie zaberie do 4 hodín, asi 2 hodiny trávim na internete, v databáze médií či v našej knižnici overovaním a pátraním, a zhruba hodinu mi trvá, kým svoj článok napíšem, hodím do editora, skontrolujem a publikujem na blogu.

Ktoré médiá podrobne sledujete?

Z televízií STV, TA3, Markízu, z tlače SME, Pravdu, Hospodárske noviny a týždenníky Trend a .týždeň.

Televízie a denníky však v jeden deň informujú najmä o tom istom. Baví vás čítať a pozerať tú istú správu na 8 spôsobov?

Je to niekedy únavné, občas až otravné. Za normálnych okolností by som si väčšinu správ prešiel raz a už sa k nim nikdy nevracal. Ak však ide o niečo dôležité, tak to musím čítať. Čítam pochopiteľne aj veci, ktoré by som inak nečítal, ale to je moja práca.

Mnohokrát dávate do kontextu názor nejakého novinára spred roka a konfrontujete ho s komentárom, ktorý napísal v súčasnosti. To si pamätáte, že pred rokom mal iný názor, alebo máte archív, v ktorom si to porovnávate?

Dôležitá je samozrejme aj pamäť. Aj vy si pamätáte, čo kedysi hovorili Mečiar alebo Dzurinda. Keď niekto niečo povie a mne sa to zdá čosi nové, tak si pohľadám jeho staršie veci a porovnávam. Aj nedávno som mal článok, kde som porovnal dva komentáre novinára z Pravdy, ktorý písal o imunite. O tejto téme totiž  v zásade médiá píšu rovnako – imunita je zlá, treba ju obmedziť či zrušiť a tento komentátor napísal čosi nové, proti tomuto oficiálnemu prúdu. Mne sa to páčilo, prekvapilo ma to, pochopil som to totiž tak, že sa snaží rozmýšľať. To je prvá podmienka, že si ho všimnem – niekto vytŕča z radu. Keďže ten novinár komentuje už dlho, povedal som si, že sa na neho pozriem. Mám prístup k databáze médií firmy Newton IT, ktorú mi nedávno ponúkli, lebo sa im ten projekt páčil, archívy sú navyše prístupné aj na internete a keďže slovné spojenia „meno novinára“ a slovo „imunita“ nie sú tak bežné, nebol problém vyhľadať si to. Potom som si ešte overoval, či Lipšicov návrh spred roka a pol o obmedzení imunity nie je iný ako teraz. Treba totiž vychytať detaily, či všetko naozaj sedí a potom sa na tom dá robiť. Niekedy človeka takéto veci nenapadnú na prvé čítanie, niekedy áno. Mnohokrát ma nakopne samotný prístup novinára k téme. Keď čítam noviny, tak sú vety, ktoré ma hneď upútajú. Zväčša sú to nejaké trendy, že stúpa kriminalita, nehodovosť a pod., na tie sa zameriavam, pretože sa odvolávajú na dáta, ktoré sa dajú nájsť aj na internete. Vtedy skúmam, či to je naozaj tak, či štatistiky a grafy tvrdia to isté. A pochopiteľne, zaoberám sa aj vecami, ktoré rezonujú spoločnosťou, kauzami. Občas sa logicky stane aj to, že dôkaz proti tvrdeniam novinára nenájdem. Práve minule som čítal, že pri prijímaní do zamestnania sú diskriminovaní najmä starí ľudia a ženy. A chýbali mi tam Rómovia. Našiel som si predmetnú štúdiu a tam bolo naozaj u Rómov úplne malé číslo. Vo všetkom sa totiž nájdu nejaké metodologické háčiky, takže občas neuspejem. Pritom – sú ženy naozaj diskriminovanejšie ako Rómovia? 

Ľuďom, ktorí vám posielajú tipy dávate finančné odmeny. Máte už teda vybudovaný stabilný okruh ľudí, ktorí vás iniciatívne upozorňujú na chyby médií?

Z dvoch tretín ide o stabilných prispievateľov, niektorí z nich sú dokonca novinári, alebo sú to ľudia, ktorí sú v niektorej odbornej oblasti doma a hneď vidia chybu. Sú tam rôzne motivácie, ja v zásade skúmam, či majú pravdu, či to aj ja vidím ako problém. Často však dostávam tipy na články, ktoré sú iba na SME online a do toho sa príliš nechcem púšťať, lebo ma zaujíma najmä úroveň tlačených médií a všetky online články sa ani časovo nedajú sledovať.

Koľko ľudí dostáva tie odmeny?

Približne 20 až 25 ľudí každý štvrťrok. Možno sto ľudí mi napíše, ja si z toho vyberiem veci, ktoré sa dajú overiť a sú zaujímavé, tým potom zaplatím.  Jednoduché tipy po 300 korún, väčšie príspevky či hotové články sú aj za dve tisícky.

Prečo vôbec novinári prekrúcajú nejaké čísla a realitu, keď sa dá pomerne ľahko preukázať opak? Je v tom naivita, či snaha zvýšiť atraktivitu článku?

Snaha o atraktivitu je tam vždy, je na ňu totiž vyvíjaný tlak. Ak chcete byť čítaný a robiť zaujímavé noviny, musí to tam byť. Keď má novinár v rukách nejakú štúdiu, vyslovene tam musí nájsť niečo zaujímavé. Nikto totiž nechce mať v novinách to, čo už vieme.

Pre mňa ako čitateľa je však rovnako relevantná informácia, že napríklad počet mŕtvych na cestách stúpa ako tá, že klesá. Tak načo to prekrúcať?

Lenže keď klesá, nie je to problémom, ktorý by pohol čitateľom. Ak stúpa, je to niečo, na čo sa dá poukazovať a ťažiť z toho. Ľudí to zaujíma viac, ak počet mŕtvych stúpa. Ak klesá, je pre nich ten článok menej atraktívny. Ale tu nehovoríme o prekrúcaní, ale o výbere tém.

A je takéto skresľovanie aktivitou samotných novinárov, alebo ich do toho tlačia nadriadení, či majitelia? Odmyslime si teraz bulvárne médiá, kde je preháňanie a prekrúcanie základnou premisou fungovania a je v tom jasný zámer predať niečo za každú cenu, i za cenu klamstva.

Každý novinár chce prísť s niečím novým, atraktívnym. Škandál premiéra Fica je vždy lepší ako škandál nejakého lokálneho starostu.

To je jasné, ale mňa skôr zaujíma prekrúcanie čísel z nejakej štúdie.

Ja tam vidím aj tlak samotných čitateľov, i keď tým by som to nevyčítal. Najviac sa budú vždy predávať negatívne správy, ľudia chcú čítať najmä tie. Keď už to  ale nie je pravdivé, je to problém a je práve úlohou novinára, aby to odlíšil, aby vedel, nakoľko veľký ten problém je a v článku to nepreháňal. Ja ich chápem, že čím väčší škandál, tým lepšie, ale vždy je dôležité dávať veci do kontextu. A to často chýba. Na to sú tam potom aj editori, aby to ustriehli. Čiže tlak tam je, ale ak sa mám vrátiť k tým štúdiám, veľa novinárov robí chyby aj z nevedomosti. Niektorým chýba kritické a analytické myslenie a pri tom tlaku, ktorý na nich je, robia aj chyby. Ale tých, ktorí ich robia zámerne, je podľa mňa málo. Väčšinou naozaj ide o nevedomosť a nedôslednosť.

Na vašom blogu máte uvedených sponzorov. Jedným z nich je aj vydavateľ SME Petit Press. Nejde o konflikt záujmov?

Samozrejme, že to je konflikt záujmov. A nielen Petit Press, ale aj Tipos. A ani neviem, ktorý z nich je väčší. Mali sme však iba dve alternatívy. Buď to budem robiť a budú na to peniaze, alebo nie. Potom prišiel Tipos a ten chcel čítanosť. Petit Press tú možnosť ponúkol a tak sme stáli pred otázkou, či to robiť takto, alebo mimo SME. Argumentom v prospech blog.sme.sk je to, že oni do toho vložili reklamu a dali tomu čítanosť. Mojim logickým cieľom je mať ju čo najväčšiu, ale zároveň sa vyhnúť podozreniam, že niekomu nadržiavam. Rozhodol som sa pre tento spôsob, robím s ich podporou, je to transparentné a od začiatku som vedel, že si budem musieť získavať dôveru. Myslím, že čitatelia akceptujú skôr to, že stránka funguje, hoci so sponzormi vyvolávajúcimi konflikt záujmov, akoby som to nemal robiť vôbec. Keby nebolo Tiposu, dnes by SPW  zrejme neexistoval.

Prejdime ku kauze medzi vami a blogerom Eduardom Chmelárom, ktorého ste obvinili z plagiátorstva, keď 7 z 10 odporúčaní, ako správne čítať noviny, vraj nebolo z jeho hlavy a on ich dal do článku bez uvedenia zdroja. Jeho názor ste čítali – on mi v rozhovore povedal, že - citujem: „Veci, ktoré som v článku uvádzal, sú takmer banálne a nájdete ich v každej učebnici masovej komunikácie. Sám ich roky vštepujem svojim študentom. Obviniť ma za tieto rady z plagiátorstva je rovnaká hlúposť ako vyčítať lekárovi, že jeho desať odporúčaní pre zdravé zuby nevymyslel sám.“ Váš pohľad je aký?

Nemyslím, že tie body sú automatické a bežné. Pri plagiátorstve predsa nejde iba o ukradnutie originálnej myšlienky, ide aj o formu. To, že tie jeho body boli tak blízko obsahovo, dokonca aj samotné poradie tomu úryvku z tej knižky, je príliš podozrivé. On síce tvrdí, že tú knižku ani nevidel, ale tie body boli ako úryvky uverejnené v novinách The Guardian v septembri 2004. Keď zverejníte Desatoro a poviete, že sú to vaše rady do života, tak vás vysmejú, veď je to Desatoro a nie vaše myšlienky. Je to teda otázka formy, navyše sa mi zdá vysoko nepravdepodobné, žeby niekto napísal čosi až tak podobné niekomu inému. Nie je totiž bežné napísať z vlastnej hlavy nebanálne postrehy, ktoré sa takmer úplne zhodujú s niekým iným.

Prečo ste si vzali na mušku práve blogera, keďže tých vo svojich článkoch inak vôbec nehodnotíte?

Zaujalo ma to, lebo to bolo o médiách a jednak som na to svojho času dával linku na mojom blogu, ktorú mi poslal Tomáš Bella, zdalo sa mi to vtedy zaujímavé, mal som teda hneď prístup k originálu. Keby som zbadal, že Karol Sudor dal na svoj blog článok od Petra Schutza spred dvoch rokov, tiež ho zrejme zotriem.

Trváte teda na tom, že zo strany Eda Chmelára šlo jednoznačne o plagiátorstvo?

Určite áno. Nepresvedčili ma ani neskoršie Edove reakcie, keď som si s ním vymieňal názory.

Zmeňme tému – svojho času sme u nás mali éru straníckych celoštátnych novín. Koridor, Slovenská republika či Nový deň ako denníky HZDS, predtým Verejnosť ako denník VPN či Slovenský denník ako noviny KDH. Majú dnes ešte takéto noviny šancu?

To závisí od strán a tiež od ľudí, či sú ochotní dávať do niečoho takého peniaze. Čitatelia však už dnes majú svoje skúsenosti a nemyslím, že by to uspelo. Aj školy sú už u nás lepšie, ľudia sú náročnejší, takže asi nie. Je to ťažké posúdiť, aj tí politici oproti vtedajšej  dobe vyrástli a tak sú tie šance menšie. Mňa oveľa viac trápia regionálne noviny, ktoré sa len slabučko pokrývajú komunálne témy a chýba im nezávislosť. Ak sú financované nejakým starostom, resp. mestskou časťou, zväčša ide o servilné médiá bez ochoty ísť do sporu s tými, ktorí ich financujú. Pritom je tam obrovský potenciál, tam vidím problém, na ktorý by sa bolo treba zamerať. Mám kamarátku v USA, ktorá šla robiť do komunálnych novín s nákladom okolo 30 tisíc výtlačkov denne, ale tá kvalita, ktorá tam je, keďže mám možnosť to sledovať, je naozaj vynikajúca. Myslím, že dokonca vyššia ako úroveň slovenských celoštátnych novín. To mi indikuje, že ak sa nájdu peniaze, niečo také môže vyrásť. Kde je to horšie s peniazmi, je to horšie aj s médiami. A dnes aspoň máme internet. Kvalitné veci sa dajú šíriť lacnejšie ako kedykoľvek predtým.

Na Slovensku sú dva silné denníky, ak si teda odmyslíme bulvár typu Nový čas a Plus 1 deň – ide o Pravdu a Sme. Hospodárske noviny sú zamerané trochu inak, navyše majú oveľa nižšiu čítanosť. Stačí, ak súperia iba dva denníky?

Neviem, či sa s tým dá niečo robiť, logicky by chcel každý čo najväčší výber. Aj ja by som chcel, aby Billa na Slovensku vyzerala ako v Rakúsku. Proste nie je dosť ľudí, ktorí by také médium udržali. Ja by som to privítal, ale...

Ani Pravda, ani SME nie sú ľavicové, i keď najmä Pravde sa tá nálepka dáva, ale to mi skôr pripadá ako zotrvačnosť z minulosti. Ľavicový volič ale na Slovensku existuje a je početne zastúpený. Prečo teda takýto denník neprerazil?

Neviem, bol by som radšej keby to tak bolo, internet dáva určitú nádej, aby vznikol produkt s rôznymi názormi, ale vidím to ako otázku ponuky a dopytu. Myslíte, že ak je málo tých médií, mal by nejaké dotovať štát?

To teda nie, ale jeden čitateľ inak poslal otázku, či by popri existencii verejnoprávnej televízie a rozhlasu nemal podľa vás existovať aj verejnoprávny denník?

Dnes argument verejnoprávnosti trochu padá, ten bol založený na obmedzenej ponuke vysielacích frekvencií, čo je stále menej pravda, a čím ďalej tým lacnejšie je prevádzkovanie súkromných televízií a rádií a je tu konkurencia aj v podobe internetu. Pri denníku nikdy o takýchto fyzických limitoch ani nebola reč, nedávalo zmysel, aby nejaký verejnoprávny existoval. Význam verejnoprávnych médií bude podľa mňa všeobecne klesať. Dosah politikov na akékoľvek verejnoprávne médiá bude vždy ich ťažkým krížom.

Je na západe bežné ospravedlniť sa, ak noviny urobia nejakú chybu? U nás na to upozorňujete, ale médiá celkovo neradi priznávajú chyby a s výnimkou Pravdy som ani nepostrehol, žeby to chcel niekto systematicky robiť vždy, keď chybí.

Tá úroveň je tam oveľa vyššia, ale väčšina prípadov je taká nejednoznačná – je to chyba, či nie je? Je titulok zavádzajúci alebo nie je? Ide o otázku kultúry a tradícií a najsilnejšie je to vyvinuté v anglosaských médiách, oveľa silnejšie ako v kontinentálnej Európe. Vyvinula sa tam dokonca aj tradícia akýchsi tlačových ombudsmanov, to sú – dá sa povedať - akýsi kontrolóri, platení redakciou a číhajúci na chyby vlastného média a potom ich v ňom aj publikujú. Najvyššou formou sebakontroly je to, keď si noviny niekoho najmú a ten ich kritizuje Možno je to niečo ako NKÚ, ktoré stráži kolegov  platených z našich daní.... V Pravde je to v začiatkoch, je to možno sčasti imidžový ťah, ale je pozitívne, že sú ochotní priznávať svoje chyby, pripadá mi to poctivejšie. Noviny sa jednoducho bez chýb robiť nedajú. Denník Financial Times, rozsahom zhruba ako naše denníky, uverejňuje snáď aj päťkrát viac opráv ako naše médiá. Sú na tom s kvalitou horšie, ale sú len poctivejší v opravách? Myslím, že odpoveď je jasná.

Stále sa hovorí o nezávislosti novinárov. Keď niekto píše komentár, vždy píše svoj subjektívny názor, i keď vychádza z objektívnych faktov. Keď je niekto zamestnaný v nejakom médiu, môže byť vôbec nezávislý? Nie je honba za nezávislosťou honbou za niečím, čo sa de facto nedá dosiahnuť?

Záleží to od toho, ako to zadefinujeme. Samozrejme, že vždy sme od niečoho závislí, dostávame od niekoho zaplatené, niekoho sme volili, máme vlastné názory. Nezávislosť sa však skôr berie ako nezávislosť redakcie od politických strán. Tá je už dnes samozrejmosťou. Ale ani to automaticky neznamená, že médiá píšu „nezávislo“. Podľa mňa je najdôležitejšie kritické myslenie redaktora, resp. komentátora. Človek môže dostávať peniaze trebárs od Juraja Širokého (bývalý majiteľ denníka Pravda, pozn. autora) a pritom písať kriticky a nezávisle. Mne sa nezdá, žeby sa mala nezávislosť ako taká príliš zdôrazňovať. Je však známe a vyvinulo sa to z tradícií, že najlepšie sa píše redakcii, ktorá je systémovo nezávislá od majiteľa, inzerentov a pod. Najdôležitejšie je však jednoznačne kritické myslenie novinára. Pre kvalitu médií mohla byť nezávislosť dôležitá začiatkom 90-tych rokov, dnes už sme na tom stupni vývoja, kde majitelia nie sú hlavnými „určovateľmi“ tém a toho ako písať. Zodpovednosť za kritický či príliš nekritický príspevok stojí na samotnom novinárovi. 

Určite nebudete projekt SPW robiť doživotne. Budete mať nejakých nasledovníkov? Prežije ten projekt?

Dúfam. Zatiaľ však nasledovníkov nevidím a to považujem za svoj neúspech. Nevidím teraz nikoho, kto by bol schopný a chcel to robiť, máme však nového sponzora a jeho peniaze pôjdu aj na 6 stážistov – študentov. To sú potenciálne ľudia, ktorí by mohli mať záujem robiť niečo takéto.     

Privítali by ste konkurenciu v tejto oblasti?

Určite áno. Keď čítam rôzne americké blogy, zaoberajúce sa médiami a výborné diskusie pod nimi, viem, že by to pomohlo aj nám. Chcelo by to iné skúsenosti, iné pohľady na médiá, ale zatiaľ to nevidím príliš ružovo. Snáď sa však niekto taký nájde. Pre mňa má inú hodnotu, ak niekto konkrétne poukáže na chyby médií, ako keď iba všeobecne skonštatuje, že médiá sú zlé.

Na našich stránkach sme dnes spustili anketu, v ktorej môžte vyjadriť svoj názor na potrebu existencie projektu Slovak Press Watch. Nájdete ju vľavo dole.

Fotografie: Martina Strmeňová

Pripravované rozhovory a reportáže:

1. Martin Chren, pravicový liberál a ekonóm z Nadácie F. A. Hayeka, bloger na blog.SME.sk 

2. Sandra Tordová, projektová manažérka časopisu pre bezdomovcov NOTA BENE a zakladateľka občianskeho združenia Proti prúdu

3. Rodolphe "Skip" M. Vallee, veľvyslanec USA na Slovensku

4. Reportáž z Útulku zvierat v Trnave a rozhovor s predstaviteľom Združenia na ochranu zvierat (ZOZ), ktoré ho prevádzkuje 

Do všetkých rozhovorov sa môžu zapojiť aj čitatelia. Ak máte otázky, na ktoré vás zaujímajú ich odpovede, zašlite ich prosím krátkou správou, resp. mailom na sudor@sudoroviny.sk, resp. strmenova@sudoroviny.sk.